Súťaživosť rozdeľuje, spolupráca zbližuje. Možno si spomeniete na príbeh, ktorý koloval po sociálnych sieťach, ako deti v jednej dedinke v Afrike súťažili v behu. Keď zaznel výstrel a všetci sa rozbehli, jedno dieťa začalo plakať, pretože bolo postihnuté a nevládalo utekať. Vtedy jedno z detí povedalo: „Neboj sa, pomôžeme ti dostať sa do cieľa.“ A tak sa všetky deti, ktoré už bežali, zastavili a prišli pomôcť dieťaťu s postihnutím. Podržali ho a všetci spolu prešli cieľovou čiarou. Všetci účastníci boli nakoniec ocenení, ale najväčšie ovácie sa dostali deťom, ktoré sa zastavili a pomohli svojmu kamarátovi dostať sa do cieľa. “Zostávajme spolu” sa stalo hlavným odkazom tohto podujatia a odvtedy sú mnohí ľudia dojatí príbehom o spolupráci a pomoci druhým.

Možno si poviete, veď to je len detský príbeh. Jeho hodnota však spočíva v tom, že sa dá aplikovať na našu súčasnú existenciu. Náš život je ako súťaž v behu a výhrou sú peniaze. Prvý dostane najviac, posledný najmenej. Tak je nastavený systém. Prečo ale vyhráva len ten najrýchlejší? Keby sme popustili uzdu svojej fantázie a pokračovali v bežeckom príbehu s analógiu k dnešnej dobe, tak potom ten čo vyhrá, má peniaze na to, aby si kúpil kvalitnejšie oblečenie, lepšiu športovú obuv, zaplatil skvelého trénera, lekára, kupoval kvalitnejšie vitamíny a možno aj skorumpoval čiarového rozhodcu. Ak už raz niekto v tejto “nespravodlivej” súťaži vyhrá, má úspech s vysokou pravdepodobnosťou zaručený. Neexistuje nič, čo by ho zo súťaže vyradilo. A ak aj existuje, rýchlo sa zotaví, pretože má peniaze. V dnešnom svete totiž platí, že ten, kto má peniaze, má aj moc. Tí poslední nikdy nebudú mať toľko zdrojov, aby mali vôbec šancu ho predbehnúť. Nikdy.

Otázka znie. Nemohli by vyhrať všetci? Poviete si, utópia. Všetko je nemožné, kým to niekto nevyskúša. Existujú systémy, v dnešnej dobe už overené a plne funkčné, kde ľudia ako jednotlivci nemusia medzi sebou súťažiť, aby vyhrali. Sú to systémy založené na spolupráci (napr. aj zdieľaná/kolaboratívna ekonomika) a výhrou je dosiahnutie spoločného cieľa. Zároveň v ponímaní nášho príbehu samotný “beh” nie je trápenie, skôr naopak, radosť zo spoločného napĺňania cieľa. Nikto tu neprehráva na úkor niekoho iného.

V našich podmienkach veľmi dobre poznáme tieto spolupracujúce systémy, sú nimi práve kooperatívy/družstvá. Družstvo je spoločenstvo ľudí, ktorí sa dali dokopy s cieľom uspokojiť si svoje potreby. Všetci členovia sú spoluvlastníci, čiže majitelia. Demokraticky vlastnia a riadia svoje družstvo. Cieľom tohto článku nie je hovoriť aké kooperatívy máme doma a vo svete, nateraz Vám musí stačiť predstava, že pôsobia naprieč všetkými dôležitými oblasťami v našich životoch, od potravinárstva cez bankovníctvo, vzdelávanie až po výrobu kozmických produktov. Spomeniem len našu pýchu, družstvo Slušovice, ktoré nám závidel celý svet. Hovorilo sa ňom ako o “kapitalistickom zázraku v socialistickom Československu”. Družstvo obchodovalo s Európou, Amerikou aj Áziou. Malo vlastnú banku. Vyrábali tu široký sortiment výrobkov od jogurtov cez pneumatiky, počítače až po kravíny. Mali dokonca aj vlastnú leteckú spoločnosť.

Vo svete nám ako vzor slúži zamestnanecké družstvo Mondragon, ktoré zamestnáva 80 000 zamestnancov. Keďže udržateľnosť zamestnania je prioritou v tomto družstve, aj rozhodnutia, ktoré si členovia schvaľujú na členských schôdzach sú tomu prispôsobené. V najväčších krízach, ktoré postihli svet, títo spolumajitelia našli také riešenia, aby nemuseli prepúšťať. Logicky. Ktorý majiteľ by si odsúhlasil, že sa v kríze prepustí a jeho rodina tak príde o príjem? V hierarchicky usporiadanej firme, kde máte majiteľa, ktorému ide o zisk pre neho samého, by sa takéto ušľachtilé riešenie zrejme ani nehľadalo.

Družstvá sú teda “živé organizmy”, kde cieľom je predovšetkým spokojnosť členov. Členovia sa spojili, pretože vedia, že “v kolektíve je sila”. Dokonca aj fyzikálne sa dá dokázať, že spolupracujúce systémy majú 3x viac energie, ako systémy hierarchické. Družstvá sú podnikateľské subjekty, ktoré môžu dosahovať zisk, takže môžeme smelo povedať, že produkcia “vytvoreného bohatstva” je kolektívna, aj preto jej prerozdelenie je kolektívne, podielové. Podstatné však je, že sú uspokojené potreby členov a prípadný zisk, je rozdelený spravodlivo, podielovo. Keď sa darí družstvu, darí sa všetkým jeho členom… “Vlak úspechu” ťahá všetkých členov rovnakým smerom, k väčšiemu blahobytu.

Ak  toto všetko vieme a rozumieme, že spolupracujúce systémy sú oveľa viac spravodlivejšie, rovnostárskejšie, je tu otázka, prečo ich viac nepodporujeme?
Európska únia vo svojich správach podporuje družstvá, zaraďuje ich do skupiny sociálnych podnikov. Uvedomuje si odolnosť tohto spolupracujúceho systému, hlavne v časoch krízy. Už dnes existujú rôzne fondy na podporu zamestnaneckých družstiev, je veľa alternatív, ako sa tieto družstvá podporujú. Na Slovensku nám ale v tomto smere uteká vlak.

Zoberme si napríklad Taliansko, ktoré má dnes 40 000 družstiev s vyše 12 mil.členov. Z toho zamestnaneckých družstiev je 24 000, a len tie zamestnávajú vyše 1,2 mil.zamestnancov. Na Slovensku dnes máme 1289 rôznych družstiev, ktoré spolu zamestnávajú 31 000 zamestnancov.
Pritom sme kedysi boli družstevnou veľmocou. V bývalom Československu sme len v roku 1927 mali 15.069 družstiev československých, 3262 nemeckých, 161 ruských, 92 poľských a iných bolo 626. Mali sme tu družstvá potravné, úverové, roľnícke, skladové, mliekarenské, liehovarnícke, živnostenské, stavebné, dokonca existovali aj družstvá krajčírov, či poľovnícke družstvá a mnohé iné…

Neprešlo ani 100 rokov a z údajov štatistického úradu môžeme vyčítať, že na Slovensku máme len 1289 družstiev! Čo sa stalo, že sme sa za 100 rokov preorientovali zo spolupracujúceho systému na systém hierarchický?

Boli to hlavne politické rozhodnutia, ktoré narušili družstevné princípy a započali úpadok družstiev. Do družstiev sa začali “kádrovať” ľudia zhora, aby ich mal totalitný štát lepšie pod kontrolou, plus sme tu mali násilnú kolektivizáciu, ktorá nepridala na chuti pracovať na niečom spoločnom. Po roku 1989 sme tu zase mali ziskuchtivých podnikateľov, ktorí družstevnú myšlienku zneužili na kumuláciu kapitálu pre svoje potreby.

Nevracajme sa ale do minulosti, prečo družstvá na Slovensku sú v takom žalostnom stave. Tvorme si našu budúcnosť. Apelujme na našich zákonodarcov aby podporovali družstvá, voľme ľudí, ktorí aj v reálnom živote dokazujú, že im záleží na spolupráci. Voľme strany, ktoré majú vo svojich politických tézach podporu spolupracujúcich systémov, aby vytvárali podmienky na zakladanie kooperatív a rozvoj družstevníctva. Samotní ľudia a ich potreby sa už sami postarajú o to, aké družstvo a kde presne vznikne, a aké potreby bude uspokojovať. Družstvá znižujú nerovnosť, zvyšujú mieru spolupráce, preto sa aj týmto krokom priblížime k spravodlivejšiemu svetu.